SME č. 219, roč. 8, 23. září 2000
J. Gruntorád:
Samizdat niekomu prekáža ešte aj dnes
“Když nesete do knihovny přečtené knihy, upozorněte knihovníka na závadný obsah díla (proti duchu současné doby, proti lidové demokracii, proti SSSR a ostatním našim spojencům). Upozorněte také na knihy bezcenné a nevhodné (krváky, přílišná erotika a knihy, jež líčí život bez práce), aby mohly býti vyřazeny. Děkujeme Vám.” Týmto apelom, ktorým knižnice po roku 1948 žobronili o originálnu pomoc čitateľov pri cenzurovaní svojich zbierok, sa začína listovanie v kronike pražskej knižnice samizdatovej a exilovej literatúry Libri prohibiti, ktorú pred desiatimi rokmi založil a dodnes vedie Jiří Gruntorád.
Ako by ste charakterizovali vašu knižnicu?
“Je to nielen knižnica, ale aj dokumentačné stredisko, kde je archív Charty 77, Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných, tisícky ďalších dokumentov tlačených, zvukových a obrazových.”
V čom vidíte jej prínos?
“Jedným z pilierov demokracie je právo občana na prístup k informáciám a my zapĺňame ďalšie z bielych miest našej novodobej histórie. Často sem prichádzajú ľudia ako do poslednej inštancie, keď už obišli všetky iné knižnice a ústavy.”
Kedy vznikol nápad založiť túto jedinečnú inštitúciu?
“Koncom sedemdesiatych rokov a základom bola samizdatová edícia Popelnice, ktorú som vydával. Ďalšie publikácie som získaval kúpou alebo výmenou. Pravda, boli to časy, keď človek mohol kedykoľvek pri domovej prehliadke v tom lepšom prípade o svoju zbierku prísť, v horšom ho čakalo niekoľkoročné väzenie.”
O tom období sa vraví, že bolo lepšie nevedieť, čo kto robí. Vy ste sa tým zrejme neriadili?
“Nebolo to jednoduché. Ja som, samozrejme, mal svoje evidencie, u nás vychádzalo vyše tristo samizdatových periodík. Ale v roku 1988 sa tu objavila rakúska bohemistka z Viedne, ktorá robila diplomovú prácu na tému samizdatové periodiká v Československu. Tá práca vyšla v Rakúsku, a potom v roku 1990 už aj u nás v češtine. To bol taký prvý ponor do problematiky nášho samizdatu.”
Idea vzniku súkromnej a nezávislej knižnice sa začala realizovať po novembri 89.
“Od začiatku sme zápasili s mnohými problémami a keďže knižnica potrebovala právnu subjektivitu, založili sme v roku 1991 spoločnosť Libri prohibiti. K jej zakladajúcim členom patrili napríklad Hana Ponická, Václav Havel, Ludvík Vaculík, Ivan Klíma, Radim Palouš, Pavel Tigrid či Ivan Havel. Dnes má okolo 180 členov a pozývame do nej všetkých, ktorí majú záujem knižnici akokoľvek pomôcť.”
Aký bol počiatočný a aký je súčasný stav vašich fondov?
“Začínali sme s približne dvoma tisíckami exemplárov, dnes je tu asi 19-tisíc knižných jednotiek a okolo 1600 titulov periodík.”
Mapovali ste aj slovenské aktivity?
“Na Slovensku bol popri občianskom a kultúrno-politickom samizdate veľmi dobre organizovaný najmä samizdat katolícky. Jeho kolekciu nemáme kompletnú, ale skoro z každého periodika sú tu aspoň nekompletné ročníky. Je to predovšetkým zásluhou pánov Jána Šimulčíka a Rudolfa Lesňáka, ktorí nám venovali mnohé duplikáty zo svojich zbierok. A máme aj vyše dvesto knižných samizdatov v slovenčine.”
Aké sú mechanizmy budovania knižnice?
“Zbierku rozširujeme nákupmi, výmenami a darmi z domova i zahraničia. Sme v kontakte s veľkým okruhom disidentov a exulantov a vždy im hovorím: Pamätajte na nás, iste máte doma zo starých čias nejaký popísaný papier.”
Čo je pre vás kritériom samizdatu?
“Nesnažím sa to príliš diferencovať. To, čo vzniklo za totality mimo cenzúry a rozšírilo sa, je samizdat. Môže to byť leták, časopis, kniha, dvojstránkový fejtón, recenzia, ide o to, aby to bol autentický dokument. Podmienkou je, aby to bolo rozpísané aspoň v niekoľkých kópiách. Keď si niekto niečo napísal do šuflíku a tam to ležalo dvadsať rokov, tak to samizdat nie je. To je len rukopis.”
Overujete materiály?
“Ak to je originál, treba pátrať po prameni, každá kópia je už samizdatom.”
Myslíte, že vždy budete mať čo robiť?
“Stále sa objavujú nové a nové prírastky. A popri tom fondy kompletne počítačovo katalogizujeme a sprístupňujeme v počítačovej sieti, vydávame na všetkých možných nosičoch apod.”
Vaša knižnica sa môže chváliť aj publikačnými výstupmi.
“Prispeli sme k celému radu kníh, ako sú napríklad Česká samizdatová periodika 1968-1989, Česká literatura v exilu, Magorův zápisník, Texty The Plastic People of the Universe, naše rešerše sa využili na zostavenie bibliografií Bohumila Hrabala, Sergeja Machonina, Václava Havla, Jana Patočku a viacerých ďalších osobností.”
Je vaša knižnica dosť známa aj v širšej verejnosti?
“Ťažko povedať. Samozrejme, chceme byť viditeľní, ale na druhej strane máme problém s obmedzenou kapacitou. Nejaký masovejší nával by sa tu s terajšími prostriedkami a možnosťami sotva dal zvládnuť. Ale kto sa zaoberá exilom alebo domácim odporom, tak skôr či neskôr aj tak skončí u nás. A ak sa v domácej tlači občas objavia články o nás, tak je to väčšinou v súvislosti s našimi finančnými ťažkosťami.”
Vnímate za tým aj istý politický podtón?
“Áno, pretože každá predchádzajúca vláda, aj keď nehýrila peniazmi, nás dotovala aspoň do tej miery, aby sme prežili. Nezáujem štátu sa viaže k nástupu súčasnej vlády, prejavuje sa tu nechuť vysporiadať sa s komunizmom, o čom má práve naša knižnica mnoho dôkazov.”
Čo by ste robili, keby knižnica musela zaniknúť?
“Nič podobné si vôbec nepripúšťam, je to mimo môjho vnímania. To jednoducho nejde. Som dosť tvrdohlavý, a keď ma kedysi nezabrzdil vtedajší boľševik, nezabráni mi v tom teraz ani nejaký boľševik prekabátený.”
Alexander Balogh
SME č. 219, roč. 8, 23. září 2000